História Prievidzského trampingu.

História Prievidzského trampingu .

Aby som mohol začať opisovať históriu trampingu u nás, v Prievidzi, nemohol som sa nezmieniť o histórii trampingu ako takom. Pretože nie je prítomnosti, ani budúcnosti, bez minulosti. V minulosti sú ukryté začiatky, tradície, skúsenosti ,motívy, odkazy pre budúcnosť a v našom prípade ,minulosti trampingu je aj kusisko lásky k človeku – kamarátovi, k prírode a slobode. Preto sa nemôžem a ani nechcem vyhnúť tejto,, exkurzii“ do praveku trampingu.

Pri príprave som zbieral a študoval rôzne materiály, články, ale aj ústne informácie o tejto dobe. Našťastie sa od seba veľmi neodlišovali ,a keď, tak len v detailoch, prípadne v názoroch na udalosti, ktoré ovplyvnili tramping. Ja som sa snažil vybrať z týchto informácii chronicky známe údaje, nepolemizovať o nich, iba vám ich predostrieť aj keď predpokladám, že väčšina z vás ich pozná. No nedalo mi to – prepáčte. Sľubujem, že budem maximálne stručný.

V roku 1902 založil E.T. SETON rekreačno-výchovné hnutie mládeže v prírode Woodcraft Indians. Za vzor postavil americkej mládeži indiánov, ktorých život a kultúru sám dobre poznal. Toto hnutie sa rýchlo rozšírilo aj do Európy .V Anglicku ho prepracoval generál R.Baden – Powell a v roku 1906 založil organizáciu Boy Scouts, ktorej zámerom bola najmä výchova budúcich občanov – vojakov. Obe hnutia sa tesne pred prvou vojnou dostali i k nám. V roku 1919 A.B.Svojsík zakladá masovú organizáciu – Svaz junáků skautů republiky Československé.

Predstaviteľom Woodcraftu podľa vzoru Setona bol M. Seifert. Politická roztrieštenosť, prísna organizovanosť, a až polovojenský charakter skautingu, spôsobil, že už od roku 1919 chodili do hôr neorganizovaní mladí ľudia označovaní verejnosťou ako diví skauti. Vznikalo nové hnutie a keďže boli neorganizovaní, nemali to ľahké. Boli odsudzovaní verejnosťou, skautmi ba i úradmi. Ale chvála bohu vydržali. Do formovania charakteru tohto hnutia zasiahla vlna amerických filmov z divokého západu – a tak sa začala doba ,,kovbojská“. Podľa knihy J.Londona – Cesta, začalo sa divým skautom hovoriť trampi.

Veľmi skoro asi v rokoch 1919-1920 začali vznikať hlavne v údoliach rieky Vltava ( Velká řeka ) campy, neskôr označované ako osady. Trampské hnutie sa z okolia Prahy začalo šíriť po českých zemiach, a v roku 1928 sa stretávame s prvou trampskou osadou aj na Slovensku – Waikiki – v Bratislave.

Tramping sa v Československu sformoval do takej podoby, ktorá nemá v zahraničí obdobu a preto sa ním my trampi právom hrdíme, ako naším špecifikom. Veterán trampingu Rudan ho definoval takto: ,, Tramping je syntézou skautingu zbaveného baden-powellovského militarizmu a woodcraftu, oslobodeného od setonovského misticizmu. Ale poznamenanou jeho romantizmom, doplnenou skutočnou súdržnosťou ľudí rôzneho veku.“ Počiatočný, medzivojnový tramping bol charakteristický zakladaním campov-osád, hlavne pri riekach. V Prahe a okolí najmä Vltava ( Velká řeka ), Berounka ( Stará řeka ), neskôr Sázavy ( Zlatá řeka ), Kocába ( Hadí řeka ) a pod. Skupinky milovníkov dobrodružstva a prírody sa ešte nenazývali trampami, ale družinami. Do prírody ich neviedla móda, ale len a len láska pre divočinu, ktorá ich obklopovala – takto to opísal Bob Hurikán. Takmer súčasne zo vznikom osád vznikala aj charakteristická trampská muzika plná romantiky, diaľok, nostalgie, hviezd a kladných hrdinov. Nádhera! Pri tejto časti mi nedá, aby som nespomenul Jozefa Peterku. Bol robotníkom, drevorubačom, boxerom, gitaristom a pesničkárom, reportérom a spisovateľom. Áno, reč je o legendárnom českom trampovi Bobovi Hurikánovi. Ten, kto si prečítal jeho Dejiny trampingu musí uznať, že tak láskavé pero, s ktorým opisuje ,, slávne časy“, toľko romantiky a kamarátstva, humanizmu a hrdosti nemá obdoby.

S každého slova cítiť spolupatričnosť a hrdosť s akou sa hlási k trampom a tradíciám trampingu. Snáď to niekedy trochu idealizoval, ale to už patrí k naturelu nás trampov -romantika a predstavivosť. Tieto vlastnosti sú základom tvorby spisovateľov, ktorý tvorili pre trampov a o trampoch ( príp. scautouch a pod.). Vznikli krásne diela, ktoré sú dodnes akoby posvätné pre mnohých z nás. Foglarový Chlapci od Bobrej rieky, či Zálesák od Zlaté řeky – Boba Hurikána.

Ale vráťme sa späť k histórii. Táto pionierska doba medzi vojnami bola bezo sporu krásna, ale i ťažká. Nastáva rýchly rozvoj a nastupujú nové doby. Doba kanadská, ktorá je charakterizovaná opustením táborov a odklonom od ortodoxného táborníckeho života. Trampi začali viac putovať, príležitostne a náhodne táboriť a samozrejme poznávať nielen blízke, ale aj ďaleké okolie ba i zahraničie. Veľmi hrdo a v obrovskej sile sa o svoje miesto na slnku prihlásila doba, (do ktorej sa hlásime aj mi – naša generácia 60-70 rokov) ktorú popísal a uviedol opäť svojím láskavým a znalým perom, práve Bob Hurikán. Teda aspoň podľa môjho názoru, ktorý je samozrejme subjektívny. Mne sa však páči a preto ho odcitujem z jeho knihy – Dejiny trampingu ( aj keď so všetkým nesúhlasím, ale to je už na inú debatu )

. Proto vy „ z e 1 e n í “ osadníci, kteří nemůžete říci, co je to spaní na le­dě, ve sněhu nebo jarní plískanici, kteří jste nezažili příšernou zimu, při které bylo vše na vašem těle umrtveno, tlouklo jen srdce, cvakaly zuby,nikdy ne­říkejte, že jste praví trampové a nikdy tedy za žádných okolností se nesmějte těm, kteří, třeba chudí, ale v srdci nádherní, hrdí, pokračují v tradici . . .

A vám stanaři — kteří dnes putujete — patří obdiv těch, jenž neprošli tou­to tvrdou školou pravého trampingu. Pokračujte ve stopách veliké armády trampů tvořící tradici. Cestu vyšlapaly kožené mokasíny Svojsíkovců, Ha-laburdů, Setonovců a těžké kanady trampských pionýrů . . .

Cesta je přes všechny překážky vyšlapaná — rovně! Záleží na vás, abys­te z ní nesešli do serpentin klamu, falešného života. Jednou, až budete staršími, stanete se také osadníky a pak musíte být zrovna tak dobrými used­líky, jako jste byli dobrými stanaři, protože i po vás přijdou další stanaři, kterým se budou noví „zelenáči“ posmívat a vy budete stát se stanaři na strá­ži a všechny útoky budete odrážet tak, jak činíme dnes my!

Dnes je stanařství na vysokém stupni a poněkud se liší od svých začátků. Liší se výzbrojí. Doba si vynutila jen dobré a praktické věci. Tak se stalo, že mnoho titěrných a zbytečných kusů tábornické výzbroje zmizelo. …koniec citátu.

Na Slovensko dovandroval tramping koncom 30-tich rokov a vznikla prvá osada WAIKIKI – 1928. Samozrejme tak isto ako v Čechách, vznikali osady najskôr v okolí Prahy, tak aj na Slovensku prvé osady v okolí Bratislavy. Podľa niektorých zdrojov k nám tramping dorazil k Dunaju – teda boli vodáci. Za zakladateľa sa považuje kamarát Šourek prezývaný Hassan. Ak je tak ďakujeme. Už v roku 1929 vznikali mnohé ďalšie osady hlavne vodácke. Po roku 1930 sa tramping stáva hnutím už aj na Slovensku. Osady vznikajú v Rači, Pezinku, Trnave, Tatrách. Nástupom politických zmien v rokoch 1939 – 1945 vyvolali temer zánik trampingu na Slovensku, aspoň podľa Hurikána, ktorý túto dobu opísal takto : ,, odchodem starých pionýrů síchla nádherná ůdolí, stichl spěv trampských bardů a trampské ohně vyhasly…“ Našťastie v tomto Bob nemal pravdu. Ohne ostali, možno iba tleli, aby po vojne s novou silou ožiarili nejedno údolie, zohriali množstvo starých a ešte väčšie množstvo nových srdiečok, bijúcich pre kamarátstvo, prírodu, dobrodružstvo a romantiku, jedným slovom pre tramping. Vyrástla nová generácia trampov, ktorá sa rozvinul  čo do počtu, do nebývalých rozmerov. Táto mnoho početná pospolitosť sa znovu vydala do starých osád, pozakladala bez počet nových. Venovala sa a venuje ochrane prírody, poznávaniu jej krásy, utužovaniu kamarátstva a tradícii. I keď väčšina tzv. novodobých osád nemá vlastne campy, ctí a hrdo sa hlási k tradíciam a odkazom medzivojnových trampov. Naša generácia je tak trochu poznačená socializmom. Tento slobode neprajúci režim neumožňoval mladým ľuďom trampovať na tradičný spôsob. Nebolo možné kúpiť pozemok, postaviť zrub alebo búdu a tešiť sa na ,,víkendy“ pri táboráku na svojom fleku. Našli sa aj šťastné výnimky, ale tie len potvrdzovali pravidlo. Skupiny mladých ľudí, ktoré neboli organizované v SZM, alebo iných soc. organizáciach, neboli žiadúce a tak bolo s nimi aj nakladané. Chvála bohu za to, lebo tento postoj oficiálnej politiky pôsobil ako tmel a magnet zároveň. Myslím si, práve týmto postojom úradov sa dopomohlo k tomu, že tramping na Slovensku sa rozrástol hlavne v 70-tich rokoch do tak silného hnutia, aké do vtedy nemalo obdobu. Samozrejme, že to bol len jeden z dôvodov, prečo tramping tak zmohutnel. Iné a možno tie pravé som už niekoľko krát spomínal. My – naša generácia trampov sme zdedili (a hrdo sa k tomu hlásime) po starých medzivojnových bardoch, tradície, lásku k prírode a človeku, túžbu po nových dobrodružstvách a diaľkach.

Naša generácia ,,novodobých“ trampov však aj prispela a aj prispieva k tomu, aby oheň trampingu nevyhasol, ba naopak ešte viac sa rozhorel.

My sme dali trampingu nové termíny – vander, vandrák, doviedli sme lásku k prírode až k jej ochrane cez poloprofesionálne ochranárske združenia. Naša generácia napomohla k obrovskému rozmachu trampskej muziky a v neposlednej rade, sme začali organizovať stretnutia československých trampov – už 15-tý potlach. Skôr než načriem do histórie trampingu u nás v Prievidzi, dovoľte mi len veľmi krátku úvahu o význame trampingu.

Aj keď tramping nikdy nebol uznaný ako celospoločenský fenomén, nikdy nebol uznaný ako hnutie, myslím si, že mal a dúfam, že aj bude mať celospoločenský význam. Trampig mal vždy tendenciu vychovávať a tvarovať, v pozitívnom slova zmysle, mladých ľudí. Tramping vo svojej podstate je založený na poctivosti, úprimnom kamarátstve, čestnosti, láske k prírode a k ľudom. Tramping vždy viedol ľudí k úcte k sebe a k iným. Neuznával nerovnosť, materiálne zvýhodňovanie, protekcionalizmus apod. Podporoval otužilosť tela a ducha, viedol k samostatnosti, zručnosti, odolnosti a k vytrvalosti, k vedomostiam a poznaniu. Dali sme svetu prekrásnu muziku, poéziu a inú umeleckú tvorbu – vždy motivovanú uvedenými atribútmi a teda morálnu a výchovnú. Paradoxne, vždy sme boli v spoločnosti iba ,,trpení“(v lepšom prípade), alebo občas priamo perzekuovaní. A to sa dialo aj v dobe medzi vojnami aj povojnovom období. Teraz po roku 1989,dúfam, že sme si svoje postavenie našli a nehladiac na politiku a módnosť názorov, pôjdeme ďalej svojou cestou – ako nakoniec vždy.

Kamaráti, trampi by sa nemali odlišovať od seba. podľa svojich faktografických vedomosti, hodnotiť sa na dobrých a zlých trampov, podľa toho, koľko toho máme naštudované. Koľko toho vieme porozprávať o histórii a tradíciach, aj keď, aspoň niečo by sme vedieť mohli. Teda ani mňa podľa toho nesúdte a odpustite mi, ak som bol nepresný, alebo ak som niečo opomenul, čo by som opomenúť (podľa niekoho ) nemal.

V našom meste sa tramping objavil pomerne neskoro. Prvé stopy sa objavujú v roku 1965-66 a to, keď sa na scéne objavilo zoskupenie Rudý gentleman, bohužiaľ nezachovala sa kronika a ani iné údaje o týchto trampoch a tak to vie iba z ústnych informácii. Až v roku1969 vznikli prvé T.O. dnešného typu a to Rogers a Anita. Obidve pôsobia dodnes a aktívne sa podieľajú na trampskom živote v Prievidzi. Pomerne neskorý začiatok trampingu u nás, vyvážila jeho masovosť. V 70-tých rokoch ako huby po daždi vznikali osady a tak tramping v Prievidzi sa stal skutočným hnutím. Na počet obyvateľov mesta(vtedy asi 30-tis.) tu bolo bežne nevídané množstvo osád a teda aj trampov asi 700 – 800 ľudí. Neviem, či takáto koncentrácia mala obdobu v našej republike, ale my sme to tu zažili a prežívali v tých časoch skutočne ,, zlatú horúčku „trampingu. Nedá mi to , aby som nevymenoval názvy osád, aspoň tých na ktoré som si spomenul ja , alebo moji kamaráti: ROGERS, ANITA, KTO, NEVADA, VLAK, SINDY, SUPÍ PAZÚR, ÚSVIT, KLONDIKE, BUFFALO, JAVOR, MEDVEDÍ PAZÚR, OSAMELÝ JAZDEC, VLČÍ TESÁK, CASSIOPEE, TOTEM, MESCALERO, KRIVÁŇ, ROKLINA, ZÁTOKA, ČIERNY JAGUÁR, ČIERNA HVIEZDA, COLORÁDO, MALE VRANY, ČIERNY NETOPIER, LOVCI, TÁBOR, SONORA, VELRYBÁRSKA VÝPRAVA, HURÓN, LESNÝ POTOK, SEDIACI BÝK, GIBON, TOTEMY, MUSTANG, SIVÝ CONDOR, STRATENÁ RIEKA, SKOKAN, LIŠIACI, TULÁK, HVIEZDNE ÚDOLIE, OSAMELÝ JELEŇ, VEĽKÝ MEDVEĎ, SPÁLENÝ VRCH, MALÁ HORA, KELT, VLČIA SVORKA, ČIERNY BIZÓN, ČIERNY MUSTANG, MEDVEDIA RIEKA, JASTRABIE PERO, MLADÝ RYS, LITTLE FOX, LOSÍ POTOK, TRAPER, SVIŠŤ. BIELI VLCI, VELKÝ KAŃON, ROWERS, ARKANSAS, STRIEBORNÝ VLK, SKALNÉ ÚDOLIE. SAVANA, RED RIVER, JUTACHÉNI, ZLATÁ PRÉRIA, AVRI, WAPITY, KOLIBRÍK, POKAHONTAS, ELDORÁDO, GIBON, KAMZÍK, SOKOLEC, ŚOŠONI, PANDA, MESAĆNÉ ÚDOLIE, ČERNA PUMA, HVIEZDA SEVERU TROCH BRATOV…

Kamaráti sami vidíte, že tých osád bolo a je neúrekom a to som ešte nevymenoval trampských samotárov. Nie že by si to nezaslúžili, alebo že by boli nedocenení. Jednoducho si netrúfam vymenovať všetkých a pritom nezabudnúť na niekoho aby sa neurazil. Samotári odpustite!

Samozrejme, sú to tiež osobnosti a samozrejme vždy sa zapájali a zapájajú do trampského života v Prievidzi. Celá trampská pospolitosť sa hrdo hlási k medzivojnovému trampingu, používa Vlajku, ako svoju hymnu, dodržiava obrady a zvyky. Na našom územi a blízkom okolí sme poriadali a poriadame bezpočet akcií, hlavne potlachov a výročných ohňov. Nie je výnimkou, že pri tejto koncentrácii trampov prichádzajú do osady 2-3 pozvánky na jeden termín. Bohužiaľ, je to daň za silnú trampskú komunitu. Toľké množstvo kamarátov predstavuje aj veľmi silný akčný potenciál. Tiež sme prešli obdobím 80-tých rokov, keď sme sa aktívne zapájali do ochrany prírody. Ba niektoré osady si založili aj vlastné ZO SZOPK.

Napr. T.O. ANITA (ZO-ROKOŠ), T.O. BUFFALO (ZO-VTÁČNIK). V tejto dobe ,,ochranárskej“ sa trampi ukázali ako pracovitý a tvorivý národ. Označili a, vyčistily sme, alebo inak pomohli nejednému územiu, či lokalite našej prekrásnej prírody. Samozrejme, nielen prácou je človek živý. Treba aj zábavu. Naši trampi v tomto smere nezaostávali za ostatným,, svetom“. Práve naopak. Na území nášho mesta vzniklo niekoľko hudobných skupín, zameraných na trampskú muziku. Opäť si len spomínam: ZÁVORA, FÚZAČI, LIŠIACI, CHLAPCI, VLOČKA, COUNTRY LIMIT, AMULET, LUISIANA.

Niektoré hudobné zoskupenia prerástli aj rámec okresu a presadili sa i na Celoslovenských

akciách, v televízii, ba niektoré sa zúčastnili aj krajských PORT v Čechách. No nielen kapely držali hudobný prím. My sa môžeme pochváliť aj našim súčasníkom, možno najvýznámnejším pesničkárom Slovenska, DAVYM. Bohužiaľ už je nebohý,( ale o tom na inom mieste.) Okrem hudby naši kamaráti, prievidzskí trampi, pre nás pripravovali rôzne výstavy, súťaže v tvorivosti, za všetkým spomeniem salón trampskej tvorivosti, poriadaného T.O. ANITA. Kamaráti, zo všetkou skromnosťou musím zopakovať, že tak silné trampské hnutie, aké bolo u nás, hlavne v 70-tich rokoch, nenájdete tak ľahko na Slovensku, ba možno ani v Čechách. Samozrejme že toľkému trampskému národu začala byť Prievidza veľmi skoro malá, a tak sme v húfoch chodili na vandre do okolia, po celom Slovensku, Čechách ba i do zahraničia. Vracali sa plní nových zážitkov a dobrodružstiev, no hlavne nových kamarádstiev. Čoskoro sme takmer všetci mali kamarátov po celej ČSSR. Najvýznamnejšie vzťahy, boli s kamarátmi z Martina, Trnavy, Partizánskeho. Samozrejmosťou boli veľmi živé kontakty s nedaľekou Handlovou. Množstvo osád z nášho mesta boli pozývané aj do Čiech a na Moravu. Tieto kamarádstva pretrvávajú väčšinou do dnes. Sme na ne hrdí a dúfame že sa na 15-tom Slovensko – Českom potlachu posilnia a nadviažu nové. Toto želanie je určite želaním nás všetkých ,, trampov československých“.

Úvodom som spomínal, že tramping v Prievidzi zmohutnel pomerne neskoro. Neviem čím to bolo spôsobené – možno sa našla skôr osobnosť, ktorá by na seba naviazala daľších kamarátov. Zato v 70-tich rokoch tých osobností vyrástlo veľa. My sme vhupli rovnými nohami do obdobia, kedy tramping nebol chcený, kedy režim cez silové zložky robil včetko preto aby mladým ľuďom nedovolil organizovať sa v iných, ako socialistických organizáciách. Pre všeobecnú spokojnosť, našťastie rýchlo pochopili nemožnosť zastaviť takto silný prúd a tak nás trpeli a môžem povedať, že v Prievidzi sme nemali zásadné rozpory z režimom. ŠTB, políciou, prípadne inými úradmi. My sme si navonok chránili povesť apolitičnosti a tak sme viac – menej v kľude prežili aj tieto neslobodné časy. Čo nás hatilo, ale keď tak rozmýšľam, možno aj obohacovalo, bol fakt, že bolo praktický nemožné vlastniť (oficiálne) nejaký camp, tobôž nie zrub alebo chatu. Keďže súkromný majetok sa netrpel v podstate nebolo možné vybudovať si , ako osada, nejaký stály flek a bez obáv investovať do jeho zvelaďovania. A tak na našom územi bolo len málo osád, ktoré mali vlastnú lúku s totemom, prípadne s nejakou búdou.( ROGERS, KLONDYKE, SKOKAN, ÚSVIT, MESCALERO, SINDY..)

Toto bolo možné, iba spôsobom chalupárskym, čo sa v posledných 25-tich rokoch aj deje.(ANITA, ROGERS, BUFFALO, SONORA,SKOKAN, KTO..) Osady, ktoré si našli svoje fleky, mali ich len na báze ústneho dohovoru s lesníkmi, poľovníkmi alebo nejakými inými vlastníkmi, či správcami. No nieslo to svoje riziká – často boli zničené, vypálené, prípadne odňaté – na tie časy sa všetci dobre pamätáme a tak drvivá väčšina osád sa dala na cestu ,,stanařů“ ako to nazval Bob Hurikán. Myslím si, že nemáme čo ľutovať. Nás všetkých to obohacovalo o stále nové a nové zážitky, mali sme o čom snívať a dúfať, že raz možno budeme mať vlastný flek alebo búdu.

Napriek pádu totality, rozpadu republiky, keď už nebol dôvod dávať svojím postojom najavo svoj názor, napriek dobe, kedy mladí ľudia majú poväčšine iné záujmy, ako sme mali my, tramping v Prievidzi žije svojím životom, možno nie tak masovo, ale o to kvalitnejšie, veď zotrvali len tí ,,srdciari“. Tí čo tramping berú ako životnú filozofiu, tí čo to nevzdajú, (lebo je to náš) ich život. Trochu sa posunul priemerný vek do seniorských kategórií, trochu viac maródime, berieme trochu viac liekov, ale to nevadí. Pustili sme sa s vervou nám vlastnou do novej práce, založili združenie a pripravili sme túto akciu, na ktorej sa dúfam budete cítiť dobre a odnesiete si mnoho pekných a trvalých spomienok, a o to nám v prípravách na 15-tý potlach šlo.

 

Maják.


Sancho História Prievidzského trampingu by with comments disabled.